Cerová - obec pod hradom Korlátko

KORLÁTKO

HRAD a panstvo KORLÁTKO

Cerovský zámok Korlátko bol vybudovaný ako strážny hrad. Jeho pôvodnú obrannú funkciu  možno  jednoznačne usúdiť z jeho polohy. Neskôr sa stal strediskom korlátskeho panstva a na dlho aj sídlom jeho majiteľov. Udalosti s ním spojené tak ovplyvnili aj bežný život ľudí v jemu patriacich okolitých dedinách.

Ruiny hradu sa nachádzajú v Malých Karpatoch, vo výške 455 metrov nad morom. Najtypickejším znakom Korlátka  je  črep  valcovej veže, ktorá je na Slovensku ojedinelá. V  dolnej časti sa nachádzajú zvyšky paláca a hradieb a pomerne  dobre zachovaná hospodárska budova v predhradí. Priestory hradu sú vzhľadom na terén nepravidelné. Horný hrad  s gotickým jadrom  bol na  východnej strane uzavretý malým nádvorím. V polovici 15. storočia bol  opevnený  väčším vonkajším predhradím  situovaným v nižšej časti zastavaného terénu. Do hradu sa vstupovalo cez bránu v  rovnom múre cez most na oporných pilieroch. Z  vnútornej strany ho chránila vežová stavba, ktorá pokračovala budovou na juhu. Opevnenie v druhej polovici 16. storočia znovu zosilnili. Následné opravy robili hrad obývateľným až do polovice 18. storočia, keď na ňom zostali len pandúri, ktorí tu strážili väzňov. Hrad po ukončení protitureckých vojen a stavovských povstaní tiež definitívne stratil svoju obrannú funkciu, ktorú počas predchádzajúcich storočí plnil. 

Hrad Korlátko je v pôvodných listinách od 13. storočia zaznamenaný pod latinskými názvami: Korlathkeu, Korlatkeo, Korlathkw, Korlathkew, nemeckými názvami Kunratstein, Conratstein, maďarsky Korlatkö. V listinách sa vyskytujú aj iné názvy, napr. staroslovanský názov Kunratov / Konrádov Kameň, Conradowcamen, Kunradi lapide, Karlátko, Cerovský hrad.  Na mapách od 16. storočia vydaných v západnej Európe sa uvádza ako: Korlatkw, Korlatku,  Carlot, Corlot, Korlatku, Kotlatku, na mapách podľa Jána Amosa Komenského Karlat, mapách  Samuela Mikovíniho k Notíciám Mateja Bela Korlatko. Na mapách Uhorska, resp. Rakúsko-Uhorska v 18. a 19. storočí sa používa  najmä maďarský názov Korlatkö. (Na obrázku výrez z najstaršieho známeho  mapového záznamu Korlátka,  pochádza z roku 1552  a  je zaznamenaný na mape „Regni Hungariae descriptio vera“, vydanej vo Viedni  1552 a Bécsi 1556. Jeho autorom je  Wolfgang Lazius. Korlátko je na mape zaznamenané formou obrázku s názvom KORLATKW. Podľa vysvetliviek  Korlátko  je  castrum, schlos, war = hrad, pagus = dedina.)

Korene hradu podľa názoru niektorých historikov, ktorí sa opierajú o záznamy v  archívoch neskorších majiteľov  Aponiovcov,  siahajú až do  11. storočia (spomína sa rok 1041, keď mali byť postavené základy drevozemného hradu). V prípade, že by sa táto hypotéza, ktorú podporujú aj viacerí slovenskí historici, potvrdila,  Korlátsky hrad by bol jedným z najstarších hradov na Slovensku. Domnienku nepriamo podporuje aj fakt, že hrad leží  na malokarpatskom hrebeni  s priamym výhľadom na severozápadnú hranicu Uhorska v oblasti, ktorá v  prvých storočiach Uhorského kráľovstva patrila do tzv. konfínia, zámerne vyľudneného územia s  prírodnými a umelými zásekmi, ktoré slúžilo v dobách formovania kráľovstva ako obranné pomedzie a malo zamedziť prístup nepriateľa prichádzajúceho spoza hranice.  Túto úlohu hradu  potvrdzuje aj samotný názov,  slovo korlát v  maďarčine  znamená zábranu, zábradlie, prekážku, medzu či hranicu. Hrad ako strážca zabezpečoval ochranu hraníc i  obchodných  ciest, ktoré viedli územím Záhoria už od čias staroveku.  S ohľadom na tieto funkcie  bol v  tomto období s určitosťou majetkom kráľa.

 

Historiografická literatúra a historické  okolnosti ho však naisto spájajú s druhou polovicou 13. storočia.  Na existenciu hradu poukazujú aj architektonické prvky hradu, podobnosť s ostatnými hradmi v okolí i jeho poslanie. V tomto období sa po odchode Tatárov z územia Uhorska začali stavať nové kamenné hrady a existujúce staršie schopné ďalej fungovať boli prebudované, spevnené alebo  úplne prestavané a zväčšené. Bolo to v súlade so štátnou politikou kráľa Bela IV., ale tiež aj zásluhou mocných šľachtických rodov, ktoré chceli vlastníctvom hradov a majetkov zvýšiť svoju mocenskú prestíž.  K týmto  šľachtickým rodom historici priraďujú aj vtedajších vlastníkov Korlátka rod Abovcov, jeden z najstarších a najvýznamnejších uhorských  rodov. V súvislosti s názvom hradu sa spomína aj hypotéza o jeho staviteľovi Konrádovi.

S obdobím druhej polovice 13. storočia ho spája aj zatiaľ pôvodnými listinami neoverená  zmienka o hrade z roku 1289 (uvádza sa ako Konrad). V nej sa spomína  Ugrin, syn Ujlaki Tótha,  pochádzajúci z  jedného z najstarších rodov so slovenskými koreňmi, ktorí podporovali uhorských kráľov v  začiatkoch formovania Uhorského kráľovstva, rodu Hont-Poznanovcov.

Neskôr, keď sa hrad koncom 13. storočia opäť stal kráľovským majetkom,  strážil spoločne s blízkym Ostrým Kameňom dôležitú „Českú cestu“, ktorá viedla Biskárdskym priesmykom cez pohorie Malých Karpát. Túto cestu používali kupci pri svojich cestách z Budína a Trnavy do Českých krajín. Silný dôkaz o dôležitosti hradu ako strážcu obchodnej cesty poskytuje listina zo 6.1.1336 vydaná kráľom Karolom Róbertom. Uvádza sa v nej: „Ďalej sa platí v Jablonici pri hrade Kurlathkw (Korlátov Kameň) iba mostné mýto, a síce za každého koňa alebo  vola ťahajúceho voz  jeden viedenský denár; ďalej sa tu platí za dobytok  určený na predaj, a to za dve väčšie zvieratá tiež  jeden viedenský denár, za štyri menšie, ako sú ovce, kozy a bravy, tiež jeden viedenský denár a nie viac…“

Na začiatku 14. storočia hrad a priľahlé panstvo  vlastnil  veľmož, bývalý uhorský palatín a taverník,   Matúš Čák Trenčiansky,  ktorý nerešpektoval  nového uhorského kráľa z rodu Anjuovcov,  Karola Róberta a počas dvoch desaťročí si privlastnil  veľkú časť tzv. Horného Uhorska. Aj Korlátko, podobne ako iné hrady v tzv. Matúšovom kráľovstve, bolo v tomto čase svedkom ich vzájomných bojov. Svedčí o tom i záznam z roku 1315, kedy ho opravovali. Hrad pre kráľa  naspäť vybojoval rakúsky vojvoda Vlk z Harzendorfu, ktorý sa počas obliehania hradu (pravdepodobne v roku 1317, keď zahynulo jeho 13 servientov),  vyznamenal v  boji  s príbuzným Matúša Čáka,   Štefanom Čechom zo Šternberka.  Za túto i ďalšie vojenské zásluhy v bojoch mu  kráľ  daroval hrad Esseg v Novohradskej stolici – v darovacej listine je prvýkrát hodnoverne zapísaný názov hradu  Korlathkeu. Traduje sa, že v čase panovania Matúša Čáka vznikla pri hrade osada Rozbehy, ktorú Matúš osídlil ľudom z Oravy, aby mal pri sebe robotný ľud.

Pokojnejšie obdobie, ktoré nasledovalo, využívali panovníci – najmä  syn Karola Róberta Ľudovít I. Veľký a jeho dcéra Mária na príležitostné návštevy – poľovačky a prechádzky v okolitých lesoch. Hrad spoločne s časťou panstva obsadil  v roku 1385  moravský gróf Prokop, od ktorého ho v roku 1390 prevzal nový panovník kráľ Žigmund Luxemburský, manžel Márie.  Tento ho o štyri roky neskôr  daroval svojmu obľúbenému vojvodovi poľského pôvodu Stiborovi zo Stiboríc  a jeho synovi Stiborovi ml. . Stiborovci  kráľa podporovali a za odmenu získali  nielen majetky ale i funkcie.  Stibor st. sa stal  županom niekoľkých stolíc a začiatkom 14. storočia  mu patrila skoro celá západná polovica dnešného Slovenska. V roku 1414  prevzal panstvo jeho syn Stibor II., ktorý v  20 rokoch 15. storočia ako nitriansky župan čelil nájazdom husitských vojsk.  Po jeho smrti v roku 1434 majetok pripadol opäť kráľovi Žigmundovi a ten rozhodol, že hrad bude vo vlastníctve bratislavských  županov pro honore, známi sú  kasteláni Valentín,  zvaný Fekete a Štefan a Juraj z Rozhanoviec.  V roku 1439  manžel Žigmundovej dcéry Alžbety,   kráľ Albrecht Habsburský,  daroval hrad Korlátko  s príslušenstvom ako kompenzáciu za verné služby Mikulášovi Ujlakimu. Mikuláš Ujlaki,  zvaný aj Frištacký,  bol  sedmohradským vojvodom,  mačvianskym bánom, temešským županom a uhorským hlavným  kapitánom.

V roku 1440 sa hradu zmocnil husita a lúpežný rytier Ján z Mesenpeku, známy aj pod menom Pan Jan. Bol  veliteľom husitskej posádky na hrade Likava a počas husitských vojen a po nich získal značný majetok.  Korlátko vymenil s Mikulášom Ujlakim za mesto Piešťany (vlastnil na západnom Slovensku aj ďalšie viaceré majetky).  Začiatkom roku  1444  ho obľahol Ján z Moravan,  zvaný Janda, ktorý sa na hrade opevnil a z neho podnikal lúpežné výpravy do okolia.  Zrejme mu padol za obeť aj  hrádek, cerovský zámeček, ktorý vyplienil a zrútil.  Nasledujúci rok sa Janda spoločne s bývalým husitským poľným hajtmanom a veliteľom sirotkov Jánom Čapkom dohodli s  Ujakim, že budú mať hrad v zálohe.  Janda tak zostal čiastočným  spoluvlastníkom hradu a zotrval na ňom až do jari 1446.  Správanie Jandu pobúrilo aj bratislavských konšelov, ktorí sa dožadovali nápravy a navrátenia majetku pôvodnému majiteľovi.

Riešenia situácie sa preto chopil aj Mikuláš Ujlaki.  Listinou z 10. septembra 1445  daroval hrad a s ním súvisiaci majetok svojmu familiárovi (služobníkovi), mačvianskemu podbánovi a  belehradskému kapitánovi, neskoršiemu nitrianskemu županovi Osvaldovi st. z Bučian (na obrázku pôvodný a neskorší erb rodiny Bucsányi nadväzujúci na erb Hont – Pázmány). V  listine sa spomínajú aj dediny, medzi nimi aj prédium Les(z)ko s názvom Podhrady.  Osvald ešte pred darovaním  vykúpil hrad zo zálohu a vyplatil Čapkovi a Jandovi 4000 uhorských zlatých, aby ho opustili.  Hrad  sa takto od  roku 1446 do roku 1473 stal rezidenciou Osvalda I., jeho manželky Doroty zo Šalgoviec a potomkov, ktorí si dali  rodové meno Korlátsky (Korlatköy = Korllathkewy). Osvalda voviedli  do vlastníctva hradu niekedy pred 9. októbrom 1446, potvrdzuje to listina z roku 1454 spísaná v Nitrianskej kapitule, kde dal o 2 roky spísať aj svoj závet.

Hradu a okolia sa po roku 1464 dotkli udalosti spôsobené nariadením kráľa Mateja Korvín, aby kasteláni na hradoch v Malých Karpatoch, menovite aj na Korlátku, nebránili Trnavčanom rúbať drevo, nakoľko Trnava bola poničená rabovaním husitov. Podľa ústnej tradície Trnavčania toto právo plne využívali a vyrúbali aj časti cerovského chotára, ktoré odvtedy nesú názvy Rúbanice a Paseky.

V roku 1473 boli na hrade Poliaci, s ktorými  syn Osvalda I.,  Michal,  podnikal  lúpežné výpravy do okolia. Kráľ Matej Korvín preto  prikázal obliehať hrad a skonfiškoval celé panstvo (proti čomu protestoval mladší syn Osvalda I., Osvald ml.). Kráľ dal hrad do zálohy Georgovi von Stein a v roku 1484 ho  postúpil (za 6000 dukátov) členovi nemeckého rytierskeho rádu Johanovi Planknerovi von Königsberg a jeho synom.  Nový kráľ Vladislav II. Jagelovský dal v roku 1492  na žiadosť Osvalda ml.  príkaz, aby vrátili Korlátko do jeho rúk. Príkaz sa však definitívne naplnil až v roku  1498.

Po smrti Osvalda ml. sa stal majiteľom hradu a panstva jeho syn Peter Korlátsky,  kráľovský dvormajster a taverník, ktorý zomrel bez mužského potomka v bitke proti Turkom pri Moháči 1526.  Posledným mužským potomkom rodu Bučianskych – Korlátskych sa tak stal jeho brat,  barón Žigmund, sídliaci priamo na Korlátku. Keď bezdetný zomrel, hrad a panstvo prešlo do vlastníctva jeho netere Alžbety Korlátskej (Petrovej dcéry)  a  jej  manžela  Františka Nyáriho.  Získaný majetok František v testamente z roku 1551 odkázal príbuzným nebohej manželky.   Polovicu jej sestre Anne, vydatej za Pavla Barackaia  a 2. polovicu jej tetám,  sestrám jej otca Petra a strýka Žigmunda, resp. ich potomkom.

Po štatúcii v roku 1560 sa podiely na hrade a majetku tak definitívne rozdrobili pre Záblatských  – Hrušóiovcov, Pongrácovcov,  Aponiovcov a Dersfiovcov.

V poslednej tretine 16. storočia sa väčšina  sústredila najmä v rukách dvoch významných uhorských šľachtických rodov – Aponiovcov* a Pongrácovcov*. Od polovice  17. storočia sa panstvo ďalej rozdrobovalo.  *Aponiovci (Apponyi) sa dostali k podielom cez Zuzanu Korlátsku, sestru Petra, ktorá sa na začiatku 16. storočia vydala za Petra Aponiho.  Aponiovci boli starobylý šľachtický rod, ktorého členovia žili už v 13. storočí. V roku 1392 získali od kráľa Žigmunda hradné panstvo Oponice, preto si rod začal písať priezvisko i prídomok Appony de Nagy Appony.  Zakladateľmi 2 hlavných línií rodu boli v 15. storočí  bratia Ján a Peter, z ktorých podľa zmienok  z roku 1570 a 1578  pochádzali aj neskorší   spolumajitelia nášho panstva Ján a Štefan. V podrobnej deľbe majetkov  hradného panstva po roku 1580 podiely  (v nich aj Lieskové označované ako majer) získali bratia Blažej a Ladislav. (Niekedy v tomto čase sa datuje aj postavenie lieskovského kaštieľa – resp. kúrie.) Blažeja cisár Ferdinand II. 12. novembra 1624 povýšil do barónskeho stavu. Ním založená barónska vetva však dlho neexistovala, Blažej totiž nemal mužských potomkov.

 

Jeho podiely  tak získali manželka Barbora Serényiová a ich 2 dcéry:  Helena,  vydatá  Paločajová a mladšia Eva, vydatá  Czoborová, ktorá zdedila kúriu v Lieskovom a podiely v dedinách Podhradie, Lieskové, Jablonica, Osuské, Hlboké a Prievaly. (Zaujímavosťou je, že  Evina dcéra,  grófka Mária Regína Coborová, Blažejova vnučka,  predala svoju časť panstva – aj časť hradu v roku 1692 jezuitom zo Skalice.)  K majiteľom hradu a  panstva tak cez obe Blažejove dcéry  pribudli rody ich manželov – Czoborovcov   a  Paločajovcov  a  po vydaji  dcéry Paločaja Anny Márie  za grófa Krištofa Baťániho (Batthyány) aj rod Baťánovcov. Koncom 17. storočia sa tak korlátsky podiel po barónovi Blažejovi Aponim koncentroval v rukách rodu Baťáni, najprv Krištofa a po ňom jeho syna Adama, ktorý sa  spomína v roku 1700 spoločne s Jakubom Dusarom. Na Korlátskom panstve však už príslušníci tohto rodu nežili, poväčšine bývali vo Viedni, Prešporku alebo na svojich rozsiahlych majetkoch v Zadunajsku.

(Na obrázku model hradu zo 17. storočia  v mierke 1:50, dokončený a osadený v Parku miniatúr v Podolí v roku 2007.)

 

 

Aponiovci v polovici 18. storočia znova nadobudli významný podiel na hrade a panstve  ženbou Jána Aponiho s  vnučkou Jána Labšianskeho –  Korlátskeho,   Teréziou, pochádzajúcou z rodu Pongrác – Labšiansky.

*Ďalší významný podiel na hrade a panstve od konca 16. storočia vlastnili aj Pongrácovci (1. erb vľavo), menovite  Gašpar Pongrác a jeho potomstvo.

Jeho pravnučka  Klára sa vydala za Jána Labšianskeho st. z Lapše (2. erb vľavo), ktorý  v  roku 1688 získal povolenie využívať prídomok Korlátsky. Začal skupovať jednotlivé podiely na panstve a  okolo roku 1700 stal väčšinovým majiteľom hradu aj celého panstva.  Ján podľa záznamov obýval aj hrad a ako posledný  investoval aj do jeho opravy.  Po smrti Jána Labšianskeho v roku 1740 jeho majetok zdedil syn Ladislav Korlátsky, ktorému sa vďaka dobrým príjmom podarilo vyplatiť zálohy na majetku.

Na hrade však už nebýval a využíval ho len ako väzenie.  Podľa záznamov bol nielen dobrý hospodár, ale  vyznačoval sa aj náboženským duchom. Spolu s  manželkou Júliou Ottlíkovou z Ozoroviec mal zásluhu na vybudovaní kostola  i kalvárie v Jablonici a Júlia po jeho smrti  finančne zabezpečila i  výstavbu kaplnky v Cerovej. Po jej smrti bol majetok rozdelený medzi  potomstvo ich  dcér vydatých do rodiny Aponiovcov a Bošániovcov – pozri erb rodiny Bošani vpravo).

Z nich najvýznamnejší podiel získala Anna Bošániová, resp. jej manžel Pavol Motešický a bratia  Pavol a Ján Aponiovci.  Dedičným procesom v rodinách Pongrácovcov a  Aponiovcov sa tak koncom 18. a začiatkom 19. storočia vytvorilo  nové spoluvlastníctvo hradu a  korlátskeho panstva – po jednej tretine pre Aponiovcov,  Motešickovcov  a  Neustetteovcov, ktorí získali  korlátsky majetok v  Nádaši.  Aponiovci spolu s Jánom Pongrácom využívali najmä kaštieľ v Jablonici, Motešickí kaštieľ v Lieskovom.  Hrad bol podľa záznamov z  roku 1780 v relatívne dobrom stave, ale nik ho už neobýval.

Pavol Motešický pochádzal z vetvy starobylého  rodu Diviackovcov, ktorý sa  spomína v  písomných prameňoch už  od  začiatku 13. storočia. Rodina Motešickovcov sa v priebehu 15. storočia vyčlenila ako samostatný rod. Pavol Motešický  do  zveľaďovania panstva vynakladal podobne, ako dedo jeho manželky Ladislav Korlátsky, veľa peňazí.

Podiel Motešickovcov  prešiel na syna Jána a  jeho syna Štefana s manželkou Natáliou Pongrácovou, ktorí ho v roku 1846 predali za 900 000 forintov rakúskemu poľnému maršálovi kniežaťu Alfrédovi von Windischgrätzovi.

 

Aponiovské podiely Pavla na korlátskom panstve zdedil v roku 1812 jeho syn Jozef, potom jeho synovia Gustáv a Lajos.  V roku 1895 ho po bezdetnom Gustávovi zdedil synovec Anton a v roku 1903 Antonov syn toho istého mena,  posledný majiteľ z tohto rodu.  Ich majetok  však bol v tom čase už zaťažený dlhmi.

Rodina Windischgrätzovcov  (erb) sa na  území  novonadobudnutého panstva zdržovala najmä v lete a v čase honov  (sídlila v kaštieli v Lieskovom), ostatný čas trávila najmä na panstve v Tachove a Kladruboch. Ich korlátske  panstvo tvorili lesy a poľnohospodárska pôda v celkovej výmere okolo 4 800 ha. Majetok prechádzal z otca na synov a ich potomkov. V čase novovzniknutej Československej republiky bola na základe tzv. záborového, prídelového a  náhradového  zákona väčšina majetku, lesov a pôdy v rámci pozemkovej reformy rozpredaná. Hrad schátral a po 2. svetovej vojne bol zoštátnený.

  1. septembra 1963 bol vyhlásený za kultúrnu pamiatku a zapísaný do zoznamu slovenských kultúrnych pamiatok, kde mu bol priradený rok zániku 1740.

 

Hrad koncom 19. a začiatkom 20. storočia  na  pohľadniciach.

 

Hradu a jeho okolia sa priamo dotýkali historické udalosti spojené nielen s uhorskými, ale i európskymi dejinami. Mnohé z nich sú priamo doložené v historických listinách a zapísané v historiografickej literatúre. Veľa z nich je však tradovaných ústne alebo sú súčasťou povestí.  Aj tieto sú však pre históriu cenné, pretože odrážajú aj život prostých ľudí a ukazujú dobu, v ktorej sa odohrávali.

Historicky zdokumentované je pustošenie Tatárov – Mongolov,  severný prúd ktorých drancoval v roku 1241 aj naše a susedné obce.  V  2. polovici 13. storočia hrad a okolie zasiahli  aj vzájomné boje medzi českým panovníkom Přemyslom Otakarom II. a synom Bela IV., Štefanom. Začiatkom 14. storočia,  keď hrad s panstvom ovládol Matúš Čák Trenčiansky a v Uhorsku sa  súperilo o trón, bol tento svedkom bojov Matúša s novým kráľom Karolom Róbertom z rodu Anjouvcov.  V nasledujúcom storočí,  v čase husitských výprav na Slovensko, ho skúškam podrobili výboje husitských vojsk a neskôr aj ich bývalých veliteľov a dobrodruhov. Podľa niektorých záznamov vraj husitská posádka vedená Jánom Poškom dobyla hrad Korlátko a sídlila tu až do roku 1432.  V prvej polovici 40. rokov ho obývali   bývalí husiti:  lúpežný rytier Ján Messenpek z Helfštýna a  Jan z Moravan zvaný Janda, ktorý tu bačoval takmer 2 roky. Jeho panovanie spôsobovalo poddanému obyvateľstvu  veľa starostí.

  1. a 17. storočia poznamenali udalosti spojené s tureckými výbojmi i stavovskými povstaniami uhorskej šľachty proti novým panovníkom Habsburgovcom. Po roku 1526, keď v bitke s Turkami pri Moháči v roku 1526 zahynul Peter Korlátsky, majiteľ hradu a panstva a  v  Uhorsku nastalo dvojvládie Ferdinanda Habsburského a Jána Zápoľského, postihlo aj naše územie prvé plienenie Turkov. Spomínajú sa viaceré udalosti, bitka našich obyvateľov s Turkami  pri Pustom mlyne ležiacom pri vyústení tzv. šaštínskej cesty (viedla cez les zo Šaštína  smerom na Cerovú a Jablonicu),   pustošenie v roku 1663, keď Turci prenikali k Trnave a Senici a brali miestnych do zajatia. O týchto a ďalších stretoch s Turkami  v našej lokalite svedčia aj miestne názvy: Turečnice, podľa miesta, kde sa za  čias vpádu Turkov odohrávala hrozná bitka,  svedectvom o nej bolo množstvo vyoraných tureckých zbraní a lokalita nazývaná Vojnovská.

Zmienky o hrade zo 17. storočia zachytávajú udalosti spojené so stavovskými povstaniami, najskôr začiatkom 20.  rokov  Gabriela Bethlena, ktorý aj s posádkou dočasne sídlil na hrade.  Kozáci tvoriaci predvoj jeho vojska i samotní Bethlenovi vojaci rabovali v okolí hradu i v susedných obciach. Neskôr hrad ako svoju baštu využíval aj ďalší povstalec Juraj Rákoci a jeho vojsko. Podobne  okolo roku 1687  aj Tökölyho povstalci.

V roku 1704, keď boli vlastníkmi hradu a veľkej časti panstva Labšianski – Korlátski,   sa  spomínajú udalosti súvisiace s posledným  stavovským  povstaním – povstaním  Františka II. Rákociho. Na svahoch Malých Karpát sa vojská Františka II. Rákociho, tzv. kuruci stretli s cisárskym vojskom, ktoré viedol generál Adam Ričan. Ten sa v máji  pokúsil so svojim 4 tisícovým vojskom postúpiť cez Záhorie a Malé Karpaty smerom na Leopoldov. Pri  Smoleniciach sa stretol s početnou skupinou asi 1000 kurucov, ktorí naverbovali aj množstvo sedliakov z okolitých dedín. Rákociho oddiely,  vedené Alexandrom Károlim a Mikulášom Bersčénim,   spoločne so sedliakmi prešli zo Smoleníc  popri Korlátskom hrade  na Dúbravu. Odtiaľto zaútočili na  Jablonicu a kaštieľ, kam sa 26. mája utiahli zvyšky cisárskych dragúnskych oddielov. Sedliaci a kuruci vydrancovali a podpálili obec. Generál Ričan sa dostal  do zajatia, mnohí z jeho i Rákociho vojakov padli a sú pochovaní v častiach jablonického chotára. Táto bitka poznamenala nielen Jablonicu, ale i všetky okolité dediny, teda aj naše. Vojaci nielen rabovali, brali všetko, čo sa dalo, ale zničili aj ešte nezrelú úrodu. Nastal hlad a pridružil sa niekoľko ráz opakovaný mor. Navyše, cisársky dvor pripisoval porážku aj na vrub domácemu obyvateľstvu, najmä Jabloničanom, ktorí sa mali dopustiť zrady. Situáciu sa snažil riešiť barón Labšiansky, ktorý svojou autoritou odvrátil nedôveru cisára.

Na začiatku  18. storočia k nám na Záhorie prenikli zvesti o Jánošíkovi a jeho družine. Ľudia si ich spojili aj s našim regiónom a vytvorili povesti priamo sa dotýkajúce aj nášho hradu. Pravdou však je, že pri hrade a okolí bačoval iný zbojník. Bol to Juraj Rajnoha, vlastným menom Juraj Maxa, ktorý pochádzal z myjavských kopaníc. Tento najmä  v 30 rokoch 18. storočia, v čase biedy a neúrodných rokov, zbíjal aj v našej oblasti. Podobne, ako o Jánošíkovi, sa o ňom a jeho druhoch zachovali povesti, piesne a spomienky.

Začiatok 19. storočia, konkrétne rok 1805, poznamenal príchod ruských vojsk,  ktoré v decembri na Morave pri obci Slavkov zviedli po boku rakúskej monarchie bitku s Francúzskom na čele s Napoleonom Bonapartem. Kronika hovorí, že vojakov bolo také množstvo, že obcou prechádzali 8 dní. Časť z nich sa v obci  ubytovala, občania ich museli živiť, poskytnúť krmivo pre zvieratá. Cerovčania podľa záznamov dali 300 meríc ovsa, Lieskovčania ešte viac. Podobne dopadli aj v roku 1809, keď  obec v zimných mesiacoch opäť obsadili vojaci,  zrejme francúzski a saskí. Bývali takmer v každom dome a ľudí vraj veľmi sekýrovali. Pričinením vojakov  vypukli  choroby, na jednu z nich v roku 1809  počas šiestich mesiacov zomrelo až 144 ľudí.

Obec a okolie zasiahli aj udalosti revolučných rokov 1848 – 1849. Už počas augusta 1848 sa aj na Záhorí začali prípravy na povstanie, predovšetkým zásluhou Jozefa Miloslava Hurbana a českého dôstojníka Bernarda Janečka. Prostredníctvom  brata jablonického farára, správcu windischgráczovských majetkov Jozefa Zaica sa za  účelom organizovania dobrovoľníckeho vojska súčinného s cisárskym podarilo zorganizovať osobné stretnutie Hurbana s kniežaťom Windischgrätzom  v lieskovskom kaštieli, kde sídlil štáb cisárskej armády. Štáb sa  neskôr – 28. novembra 1848 a v ďalších dňoch stal cieľom útoku 7. honvédskeho práporu  maďarských vojsk vedených majorom Ordódym. Počas tretej slovenskej výpravy v lete 1849 sa v Podhorí zorganizovala aj ďalšia slovenská dobrovoľnícka skupina vedená cisárskym veliteľom,  barónom Hendrichom Lewartowskim, ktorý začas sídlil aj v lieskovskom kaštieli a jeho pobočníkom,  správcom Jozefom Zaicom. Dobrovoľníci sa sústredili v Jablonici, kde dostali uniformy a odišli do oblasti Kremnice a Štiavnice.

S hradom a našimi obcami sa spája aj zaujímavá informácia zachytená v starých listinách a  staršej historiografii. Je to informácia, ktorá hovorí, že na našom území sa nachádzali zdroje liečivej vody. Táto mala pozitívny účinok na niektoré ochorenia, konkrétne sa uvádzajú ochorenia zraku. Podľa záznamov boli priamo na hrade  nájdené  zariadenia a nádoby, ktoré využívali tu pôsobiaci liečitelia a lekári. Možno práve preto tu vyliečili aj kráľa Žigmunda Luxemburského, ktorého sem koncom leta  1404 priviezli  v zlom zdravotnom stave. Kráľ táboril  s vojskom neďaleko Hodonína, kde sa  spoločne s rakúskym vojvodom Albrechtom  pripravoval na útok na Znojmo. V auguste sa však následkom úmornej horúčavy v hodonínskych bažinatých územiach rozšírila choroba prenášaná komármi, ľudovo nazývaná hodonka.  (Niektorí historici sa domnievajú, že to bola úplavica – choroba zo znečistenej vody, vyskytujú sa aj názory, že kráľ bol otrávený). Chorobou postihnutý kráľ sa dal previezť na svoj hrad, kde ho privolaný lekár nechal na niekoľko hodín zavesiť za nohy dolu hlavou na hrazdu, „aby z jeho kráľovského majestátu vytiekol jed“. (Takto zaznamenal Eberhard Windeck, Žigmundov životopisec). Kráľ sa vyliečil, jeho spojenca Albrechta však ani táto zázračná metóda nezachránila a vojvoda v septembri na následky choroby zomrel.

Korlátko, tak, ako každý hrad, má svoje takmer rozprávkové tajomstvá a tie najlepšie  zachytávajú povesti:  Povesť o čertovej brázde, Hajdúsi na cerovskom hrade, Povesť o poklade, Jánošík na cerovskom hrade. Zaujímavý je príbeh o tajnej ceste z hradu do kaštieľa.

 

 

Mapy:

https://maps.hungaricana.hu/hu/HTITerkeptar/684/view/?bbox=2595%2C-2244%2C4877%2C-1233

Erby:

https://www.geni.com/people/G%C3%A1sp%C3%A1r-I-Pongr%C3%A1cz-de-Szentmikl%C3%B3s/6000000010391837234

https://hu.wikibooks.org/wiki/C%C3%ADmerhat%C3%A1roz%C3%B3/Pongr%C3%A1cz_c%C3%ADmer

https://hu.wikibooks.org/wiki/C%C3%ADmerhat%C3%A1roz%C3%B3/Apponyi_c%C3%ADmer

https://hu.wikibooks.org/wiki/C%C3%ADmerhat%C3%A1roz%C3%B3/Boss%C3%A1nyi_c%C3%ADmer

https://hu.wikibooks.org/wiki/C%C3%ADmerhat%C3%A1roz%C3%B3/Korl%C3%A1thke%C5%91y_c%C3%ADmer

Fotografie: Foto archív obce Cerová, Andrej Harnúšek, Peter Petráš, Martin Hutta,  Richard Keračík

Comments are closed.