Cerová - obec pod hradom Korlátko

Kaštieľ v Lieskovom

 „Lieskovský kaštieľ“,  prestavaný a upravený,    existuje  i  v  súčasnosti, patrí  Slovenskej katolíckej charite,  okolitý park obci a čiastočne rodine Krištúfkovej. (Na obrázku mapa z roku 1892.)

Pôvodná bloková dvojpodlažná  stavba bola  v  čase výstavby typické renesančné sídlo. Pôdorys mal tvar štvorca, na rohoch boli 4 menšie nárožné veže  a  čelná  veža s  vonkajším schodiskom, na boku pripojená polygonálne uzavretá kaplnka, v  ktorej  sa  slúžili omše v čase, keď bolo panstvo v  kaštieli a  na výročné sviatky.  V  čelnej veži bol „lusthaus“, zábavný pavilónik s výhľadom do okolia.

Podľa popisu z  konca 17. storočia sa do areálu kaštieľa  vchádzalo cez drevenú bránu a do budovy vstupným portálom, za ktorým sa nachádzal  pitvor, centrálna vstupná sieň. V suteréne bola pivnica. V  prízemí bolo viacero miestností, ktoré slúžili na zabezpečenie prevádzky, napr.  kuchyňa, komora a ďalšie svetlice,  poschodie slúžilo na ubytovanie panstva a veľká palota na spoločenské udalosti.   Vpravo od kaštieľa bol murovaný dom provizora (správcu), vedľa dom pekára, vľavo drevené maštale a vozovňa. Pod kaštieľom bola ovocná záhrada so studňou a pod ňou pivovar z pálených tehál.

Kaštieľ bol viac ráz upravený. Stavby i  prestavby  boli ovplyvnené jednotlivými umeleckými smermi. Počas prestavby začiatkom 18. storočia v  barokovom slohu, podobne ako v mnohých iných kúriách prebudovaných na kaštiele, sa pôdorys  rozšírením zmenil na obdĺžnikový,  zvýšil  sa  počet miestností.  Na hlavnej fasáde bol pristavaný rizalit (výstupok),  ktorý je členený rustikou (omietkovou napodobeninou kamenných kvádrov). Ostatné fasády zostali hladké.   Miestnosti  na prízemí mali  barokové,   české a pruské valené, krížové a hrebeňové klenby, na poschodí boli stropy rovné. Z jednej strany nádvoria bol vybudovaný  vysoký múr, z ostatných strán areál kaštieľa  uzatvárali byty pre služobníctvo, kuchyňa, šopy a maštale.  Tieto budovy sú v súčasnosti prestavané,  slúžia ako zázemie a ubytovanie pre sestry Svätého kríža alebo sú zbúrané.

Ku kaštieľu patrí park,  pôvodne z 18. storočia. Majitelia pri jeho formovaní využili členitý terén a vodné prvky. Vybudovali  v  ňom umelé jazierko napájané vodou privádzanou v drevených žľaboch z  prameňov nad kaštieľom. Súčasťou parku boli  ľadovňa, chrlič, bazénik,  sala terrena (prízemná sála) a grotta (umelá jaskyňa).

V parku rástli okrasné kríky a stromy, napr.  stromcha vonná, smrek červený, jedľa, lipa, jazmín, breza, buk červený. V záhrade parku pestovali zeleninu, kvety a ovocné stromy. Súčasťou parku bol aj včelín.

História: Doterajšie záznamy a dokumenty datovali jeho vznik do konca 17. storočia, resp. začiatku 18. storočia. Podľa novších poznatkov a  overených zdrojov však kaštieľ vznikol oveľa skôr, možno už koncom 16. storočia. Tradícia hovorí, že na mieste, kde ho postavili, stála v 15. storočí  malá mníšska klauzula, ktorú tu vybudovali pustovníci.

Z dokumentu o  delení korlátskeho majetku medzi  bratmi Ladislavom a  Blažejom Aponim a  záznamu v závete grófa Blažeja Aponiho vyplýva, že prvý lieskovský kaštieľ vznikol niekedy po roku 1580 ako kúria. Kúrie,  z latinského curia,  boli   skromnejšie vidiecke alebo aj mestské sídla najmä strednej a drobnej šľachty. Zvyčajne  to boli  prízemné alebo jednoposchodové murované budovy so skromnejšou architektonickou výzdobou, umiestnené na vyvýšenom mieste v obci alebo pri vodnom toku. Spravidla súviseli s hospodárskym dvorom, záhradou alebo s malým parkom. Väčšina kúrií takéhoto typu   pochádza zo 16. – 17. storočia. Aj lieskovská kúria má s nimi  spoločné architektonické prvky, spomínaný štvorcový pôdorys (neskôr  obdĺžnikový),  valené  krížové klenby s hrebienkami, okná s kamenným ostením a s kovanou mrežou. Niektoré kúrie zanikli, iné, nachádzajúce sa na vhodných miestach,  panstvo prebudovalo na výstavnejšie kaštiele.

Výstavbe kaštieľa predchádzala  podrobná deľba majetkov medzi podielnikmi hradného panstva Korlátka. Dedinu Lieskové,  označenú ako majer, dostali potomkovia Zuzany Korlátskej a Petra Aponiho, bratia Blažej a Ladislav Aponiovci. Rozdelili si pozemky na jej území a v deľbe získali aj presne stanovený počet  poddaných.  Neskôr sa celé územie Lieskového dostalo do rúk Blažeja, pravdepodobne si ich vymenil s bratom za iné pozemky. Spoločne s bratom sídlil na hrade, kde však  neboli dobré podmienky na bývanie. Preto v podhradí  postavil na vlastné náklady kúriu,  v listinách uvádzanú ako „kastély“ – kaštieľ.  Jeho  vtedajšia vizuálna podoba nie je zaznamenaná, ale podobnosť s  väčším aponiovským kaštieľom  v  Preseľanoch i s ostatnými stavbami tohto typu svedčí  o výstavbe v približne rovnakom čase.

Blažej kaštieľ využíval ako svoju rezidenciu i na úradné záležitosti, dôkazom je napr. záznam o zasadnutí panského súdu z 23. apríla 1643. Súčasťou kaštieľa bola už vtedy kaplnka sv. Jozefa, kde sa konávali pobožnosti, pretože obec nemala vlastný kostol (Lieskové bolo  filiálkou Prieval). Po Blažejovej smrti lieskovský majetok, teda i kaštieľ, podľa závetu  získala jeho dcéra Eva, vydatá za grófa Imricha Czobora. Tá sa však viac zdržiavala na holíčskych a šaštínskych majetkoch, preto kaštieľ mohla využívať jej matka Barbora,  rodená Seréniová, vdova po Blažejovi  Aponim. Po Eve časť jej majetku prešla na jej  dcéru Máriu Reginu Czoborovú, ktorá zveľadila kaštieľsku  kaplnku. V rámci predaja podielu na hrade skalickým jezuitom dala v roku 1692 vyhotoviť podrobný záznam o vybavení kaštieľa a jej majetku

Okolo roku 1700, keď podľa staršej maďarskej historiografie mal kaštieľ postaviť István Korlatkoyi (píše sa o tom v diele Magyarország vármegye),  boli jeho vlastníkmi Labšianski – Korlátski, ktorí sa k majetku dostali ženbou Jána Labšianskeho z Labše s Klárou,  rodenou Pongrácovou (preto je na priečelí kaštieľa erb Pongrácovcov – vpravo).  Pongrácovci mali podiely na hrade i majetkoch už od polovice 16. storočia.  Za Labšianskych,   Jána a  jeho syna Ladislava,  kaštieľ prešiel prestavbou a  získal barokové črty  a  postupne sa pri ňom vytvoril park.  Ladislavova manželka Júlia Ottlíková  sa  starala  o kaštieľsku kaplnku a podporila i výstavbu kaplnky v Cerovej v roku 1757. Podľa dokumentu z roku 1755 kaštieľ získala Anna Bošániová (preto druhú časť erbu na priečelí tvorí erb Bošániovcov), resp. jej manžel Pavol Motešický.  Cez ich potomstvo sa kaštieľ dostal začiatkom 19. storočia do majetku Pavla Motešického a neskôr jeho vnuka Štefana Motešického a  jeho manželky Natálie Pongrácovej.  V  tom čase prešiel ďalšou úpravou.

Od roku 1846, keď ho spoločne s  príslušným majetkom od nich za 900 000 forintov odkúpil knieža Alfred von Windischgrätz, bol kaštieľ málo obývaný.  V revolučnom roku 1848 sa kaštieľ stal svedkom vyjednávania Jozefa Miloslava Hurbana, ktorý sem prišiel s kniežaťom a veliteľmi jeho vojska, ktoré sa tu usadilo, dohodnúť spoločný postup v boji s maďarskými honvédmi.

Majetok po smrti kniežaťa v roku 1862 zdedil  jeho syn Alfred II. a po ňom vnuk Alfred III. August, ktorý zomrel bez mužského potomka. Preto po jeho smrti  prešiel do rúk vzdialeného synovca Ľudovíta Alfreda, potomka po bratovi  jeho deda, ktorý mal majetky v Uhorsku. Tento sa však v  roku 1927 vzdal kniežacieho titulu a majetok nasledujúci rok prevzal  jeho syn,  knieža Ľudovít Aladár Windischgrätz, ktorý žil prevažne v  Tachove a  Kladruboch.

Spomínaní majitelia kaštieľ využívali  len počas letných prázdnin a  poľovačiek. V tomto čase bol zakázaný aj vstup ľudí do parku.

Začiatkom 30. rokov 20. storočia kaštieľ a  ostatný majetok, v  tom čase oklieštený pozemkovou reformou,   spravovali  právni zástupcovia rodiny Dr. Holló a Dr. Róth. V roku 1935 pobrali všetky cenné veci a údajne ich odviezli do Maďarska. Dedičia si vyžiadali iba  vzácne rezbárske rarity – stojan na fajky, sane a písací stôl, ktoré im odoslali do  Mníchova. Zariadenie, ktoré využívalo služobníctvo, bolo rozpredané obyvateľom obce vo verejnej dražbe. Kaštieľ bol určitý čas opustený.

 

V kaštieli i  v  parku sa však uskutočňovali aj rôzne podujatia. V  30. rokoch tu miestni ochotníci hrávali divadlá (na fotografii herci v divadelnej hre Jánošík), konali sa tu aj okresné dožinkové slávnosti.

Od februára 1938 až do rozbitia Č-SR v marci 1939  tu bola  ubytovaná vojenská posádka pešieho pluku 33 Doss Alto  z Chebu, ktorej velil zástupca veliteľa I. práporu generál Michal Širica.  Potom ho odkúpil bratislavský mešťanosta advokát Dr. Štefan Ravas, ktorý dal opraviť strechu i  okná.   V  lete roku 1941 navštívil kaštieľ biskup Ján Buzalka, ktorý  tu trávieval „letné prázdniny“.

Koncom vojny pri prechode frontu v kaštieli dočasne sídlil  štáb maršala Malinovského, hlavného veliteľa oslobodzovacej Červenej armády.

Po druhej svetovej vojne bol kaštieľ skonfiškovaný a dostal sa do rúk štátu. Povereníctvo poľnohospodárstva tu v roku 1948 zriadilo učilište pre výučbu odborníkov v poľnohospodárstve – Školu pre inseminátorov (1948–1953), Poľnohospodársku učňovskú školu (1953-57), Odborné učilište (1956-65) a Poľnohospodársku majstrovskú školu v Cerovej – Lieskovom (1957-66), ktorá sa  neskôr presťahovala do  Bernolákova.

Od roku 1966 do roku 1967 bol v kaštieli detský domov, v ktorom bolo umiestnených 37 chlapcov. V roku 1967, keď  kaštieľ poškodilo zemetrasenie, museli chovanci odísť.

Poničený kaštieľ však zaujal československých a francúzskych filmárov, ktorí sem prišli nakrúcať koprodukčný romantický film Kráľovská poľovačka.

Krátko boli v kaštieli ubytované rodiny z oblastí južného Slovenska, ktoré v roku 1967 postihli veľké povodne. Kaštieľ bol už vtedy v dezolátnom stave.

O necelé dva roky,  v auguste 1969 prišli do kaštieľa prvé sestry rehole Milosrdných sestier Svätého kríža. Kaštieľ Ústrednej charite na Slovensku, ktorá v čase pražskej jari  riešila umiestnenie  reholí do  samostatných charitných domov, ponúkol MNV v  Cerovej – Lieskovom. Sestričky aj s podporou miestnych inštitúcií a občanov ho počas 10 rokov prebudovali a užívajú a starajú sa oň i v súčasnosti.

Podoby kaštieľa

  1. a 70. roky 20. storočia

Súčasnosť

Fotografie: Foto archív obce Cerová, Andrej Harnúšek, Martin Hutta

Comments are closed.