Kroj obyvateľov Cerovej je dnes už len pamiatkou.
Pôvodný kroj mužov sa skladal z tmavomodrých súkenných nohavíc, z bielej košele so širokými rukávmi. Košeľa nemala límec a pod bradu sa uväzovali ornamentom vyšívané a strapcami opatrené „žinky“. Na košeľu sa natiahla vesta zvaná „prutzlek“ z pestro vyšívanej látky. Na hlave bol malý guľatý klobúk. Na nohách čižmy. Tak vyzeral sviatočný mužský kroj.
V pracovných dňoch sa nosili konopné košele a široké, strapmi dole opatrené, konopné gate. Na nohách sa v lete nosili kožené pantofle bez päty, v zime slovenské boty. V zimnom období sa nosili haleny z bieleho tlstého súkna alebo hazuchami na pleciach opatrené kratšie kožuchy. Hazuchy boli akoby krídla na kožuchu. Tie sa dali prehodiť dopredu a do nich sa zamotali ruky, aby neoziabalo. Kožuch bol zdobený kúskami rôznofarebnej kože a na chrbte mal rok výroby s iniciálami majiteľa. Kožuch siahal niečo niže pása, halena pod kolená. Chlapci, ktorí sa ženili v zimnom období, šli k sobášu v halenách.
Veľmi pekný, no na peniaze náročný, bol ženský kroj. Spodné prádlo u všetkých žien, mladých i starších, bolo z drsného konopného plátna. K sviatočnému kroju mladej devy patril tylový hodvábny alebo plyšový ručník na hlave, v lete z bielej látky ušité rukávce s vyšívanými obojkami a tacľami na rukávoch. Na rukávce sa obliekal prutzlek (vesta) – atlasový, kvetový alebo stromový, zlatom a striebrom vyšívaný. Sukne boli z viacfarebného pestrého kašmíru. Spodný okraj sukne bol lemovaný červenou alebo ružovou podšívkou. Do sukne, ktorá bola skladaná, vošlo až 10 rífov látky, čo je 7 metrov. Vpredu bola zástera, dole vystrapená, nad strapcami boli dva rady ornamentálnej domácej výšivky. Od pŕs visela 10 cm vyšívaná stuha so zlatými alebo striebornými strapcami. Rovnaká stuha bola i vzadu od pása po okraj sukne. Na nohy sa obúvali čižmy. V nich boli na nohy namotané onučky.
Mladá nevesta mala oblečené zhruba to isté, len na hlave mala veniec z rozmarínu. Kašmírovú sukňu nahradila ťažká sukňa z tmavého súkna. Miesto zástere bol takzvaný fertoch z atlasovej rôznofarebnej látky, naň boli našité jemné čipky. V zimnom období rukávce nahradil plyšový kabát zvaný kacabaja. V pracovných dňoch nosili ženy kroj z lacnejších látok.
S postupnou modernizáciu života zanikol aj rad ľudových zvykov. V obci ich desaťročia zachovávala miestna folklórna skupina – na fotografii.
Medzi už zaniknuté ľudové zvyky patrilo chodenie pod šable v období fašiangov. To skupina dospelých mládencov s hudbou a drevenými ražňami chodila po domoch a hlavne tam, kde mali slobodnú devu. Po tanci s gazdinou a dievčatami ich obdarovali zvyčajne fašiangovými šiškami, slaninou, pálenkou prípadne peniazmi.
Pred ukončením pôstu na smrtnú nedeľu chodievala mládež s Morénou. Ona bola symbolom zla, ktoré ľuďom spôsobila zima. Chodenie s Morénou znamenalo odchod zimy. Bola to podoba zlej ženy s otrhanými šatami. Na záver chodenia s ňou ju hodili do potoka a utopili.
O týždeň, na Kvetnú nedeľu, opäť mládež chodila „s letečkom“. Bol to konár pučiacej vŕby ozdobený výduškami vajec a rôznofarebným krepovým papierom.
Pri speve piesne „už vám to letečko nesieme …“ boli deti obdarované zvyčajne surovým vajíčkom alebo šestákom.
K Veľkej noci si každý hľadel prichystať z 8 vŕbových prútikov upletený kocar, s ktorým sa chodilo po „šľahačke,“ či šibačke.
Na Vianoce sa lialo olovo. To robili slobodné dievčence, keď podľa tvaru schladnutého olova hádali, aké povolanie bude mať ich nastávajúci. Tie, ktoré boli zvedavé, z ktorej strany im ženích príde, šli o polnoci alebo po štedrej večeri triasť slivky do záhrady. Potriasli a čakali, z ktorej strany zašteká pes. Odtiaľ mal prísť ženích.
Ľudové zvyky však takmer úplne zanikli okrem veľkonočných, doteraz je „obľúbená“ hlavne šibačka.
FOTO: Foto archív obce Cerová, Božena Malichová, Andrej Harnúšek
English contact
